Mamenka moja prečo som ja radšej neostal doma
Poznámka na úvod: Dva týždne "krásneho" trápenia sa vo švajčiarských a rakúskych alpách. Nie sú hory ako hory.
Po zážitkoch, ktoré sme zažili na našej prvej zahraničnej cyklotúre v Chorvátsku sme sa opäť rozhodli, že vytiahneme naše tátoše a dáme im trochu zabrať. Otázka znela, ale kam? Samozrejme, že do úvahy prichádzali hlavne štáty, ktoré sú k nám nie moc ďaleko. Do Poľska nás to moc neťahalo, predsa len bývame nejakých pár kilákov od poľských hraníc, ale človek nikdy nevie - Mazury - že vraj sú veľmi pekné. Ukrajina, tá sa nám zdala byť tak trochu nebezpečná a dosť tajomná. Takže ostával už iba západ a kedže obidvaja uprednostňujeme hory naše rozhodnutie bolo jasné. Skúsime to ako sa nám bude dariť vo švajčiarskych Alpách. Naše plány boli dosť ambiciózne. Dostať sa do Zürichu potom omrknúť nejaké tie švajčiarske jazerá a zmáknuť pár "alpských velikánov"
Skutočnosť však bola trochu inakšia a to asi preto, že sme znovu odflákli prípravu a ciele sme si stanovili jednoducho pohľadom na mapu s poznámkou "veď to nejako zvládneme". Ak teda chcete naozaj vidieť to čo si naplánujete, venujte príprave skutočne viacej času, zožeňte si dobrú mapu a reálne odhadnite svoje možnosti, ušetrí vám to neskôr problémy. Na druhej strane však, je to zaujímavejšie a dobrodružnejšie, keď zrazu vidíte veci, ktoré ste nečakali.
Kvalitná príprava na cyklotúru vás ušetrí budúcich problémov, berte to naozaj vážne.
DEŇ PRVÝ (Vlakom do Domažlíc)
Samozrejme, že nie sme až takí dobrí aby sme išli na bicykloch až k nemeckým hraniciam. Preto sme sa rozhodli, že využijeme služby železnice ŽSR a ČD. Je to vlastne najjednoduchší spôsob ako ušetriť čas a dostať sa tam kam chcete.
Z domu (Tvrdošín) sme teda odštartovali v nedeľu okolo štvrtej, plný emócií a očakávaní, čo pekného zase zažijeme. A sme v Kráľovanoch. Prípoj do Plzne nám išiel až okolo desiatej takže ostávalo dosť času vybaviť si v kľude všetky veci. Lístok sme si kúpili až do Domažlíc. Bicykle sme prepravovali ako batožinu, trochu sme mali obavy aby sa nám po ceste náhodou nestratili. Sediac pri pivku sme ako na potvoru zistili, že Tiborovi nefunguje foťák. Bol som taký naštvaný, myslel som, že ma roztrhne. Keď som si pomyslel, že nebudeme mať ani jednu fotku - do pi.. to sme teda dopadli, začiatok naozaj ako sa patrí. Kúpili sme aj nové baterky ale aj tak nič. Vedel som, že Tibor za to nemôže, ale aj tak som bol vo vnútri na neho nahnevaný. Rýchlo sme ešte zavolali jeho sestre a potom kámošom do Žiliny či nemajú foťák, ale bohužiaľ. Neostávalo nám nič iné len sa s tým zmieriť >>
