utorok 7. júla 1998

Mamenka moja prečo som ja radšej neostal doma - Svajčiarsko 98



Mamenka moja prečo som ja radšej neostal doma

Poznámka na úvod: Dva týždne "krásneho" trápenia sa vo švajčiarských a rakúskych alpách. Nie sú hory ako hory.


Po zážitkoch, ktoré sme zažili na našej prvej zahraničnej cyklotúre v Chorvátsku sme sa opäť rozhodli, že vytiahneme naše tátoše a dáme im trochu zabrať. Otázka znela, ale kam? Samozrejme, že do úvahy prichádzali hlavne štáty, ktoré sú k nám nie moc ďaleko. Do Poľska nás to moc neťahalo, predsa len bývame nejakých pár kilákov od poľských hraníc, ale človek nikdy nevie - Mazury - že vraj sú veľmi pekné. Ukrajina, tá sa nám zdala byť tak trochu nebezpečná a dosť tajomná. Takže ostával už iba západ a kedže obidvaja uprednostňujeme hory naše rozhodnutie bolo jasné. Skúsime to ako sa nám bude dariť vo švajčiarskych Alpách. Naše plány boli dosť ambiciózne. Dostať sa do Zürichu potom omrknúť nejaké tie švajčiarske jazerá a zmáknuť pár "alpských velikánov"

Skutočnosť však bola trochu inakšia a to asi preto, že sme znovu odflákli prípravu a ciele sme si stanovili jednoducho pohľadom na mapu s poznámkou "veď to nejako zvládneme". Ak teda chcete naozaj vidieť to čo si naplánujete, venujte príprave skutočne viacej času, zožeňte si dobrú mapu a reálne odhadnite svoje možnosti, ušetrí vám to neskôr problémy. Na druhej strane však, je to zaujímavejšie a dobrodružnejšie, keď zrazu vidíte veci, ktoré ste nečakali.


Kvalitná príprava na cyklotúru vás ušetrí budúcich problémov, berte to naozaj vážne.


DEŇ PRVÝ (Vlakom do Domažlíc)


Samozrejme, že nie sme až takí dobrí aby sme išli na bicykloch až k nemeckým hraniciam. Preto sme sa rozhodli, že využijeme služby železnice ŽSR a ČD. Je to vlastne najjednoduchší spôsob ako ušetriť čas a dostať sa tam kam chcete.

Z domu (Tvrdošín) sme teda odštartovali v nedeľu okolo štvrtej, plný emócií a očakávaní, čo pekného zase zažijeme. A sme v Kráľovanoch. Prípoj do Plzne nám išiel až okolo desiatej takže ostávalo dosť času vybaviť si v kľude všetky veci. Lístok sme si kúpili až do Domažlíc. Bicykle sme prepravovali ako batožinu, trochu sme mali obavy aby sa nám po ceste náhodou nestratili. Sediac pri pivku sme ako na potvoru zistili, že Tiborovi nefunguje foťák. Bol som taký naštvaný, myslel som, že ma roztrhne. Keď som si pomyslel, že nebudeme mať ani jednu fotku - do pi.. to sme teda dopadli, začiatok naozaj ako sa patrí. Kúpili sme aj nové baterky ale aj tak nič. Vedel som, že Tibor za to nemôže, ale aj tak som bol vo vnútri na neho nahnevaný. Rýchlo sme ešte zavolali jeho sestre a potom kámošom do Žiliny či nemajú foťák, ale bohužiaľ. Neostávalo nám nič iné len sa s tým zmieriť >>

Švajčiarsko 98 - Mníchov



Mamenka moja prečo som ja radšej neostal doma

Poznámka na úvod: Dva týždne "krásneho" trápenia sa vo švajčiarských a rakúskych alpách. Nie sú hory ako hory.

DEŇ TRETÍ (Mníchov)

Okrem tých perfektných domov, tu pre nás nie je nič zaujímavé. Stále je to rovina a niekde sa tu ukáže aj malý "krtinec". Veľmi sa tešíme na Mníchov. Predtým sme však zablúdili v mestečku Freising. Stojac pred informáciami bila naša bezradnosť asi dosť do očí. Kým bol Tibor dnu a snažil sa zohnať nejaké informácie a hlavne mapu, ako by sme sa dostali do Mníchova, mňa oslovil starší pán, či nepotrebujem poradiť. V tom prekvapení som nedokázal ani odpovedať. Vidiac, že po nemecky to asi nepôjde, spýtal sa ma či môže rozprávať po anglicky. Takto som mu rozumel predsa len viac. Povysvetľoval nám skoro všetko - čo kde je, ako a kam sa vydať a hlavne odporučil nám cyklistický chodník pozdĺž rieky Isar, ktorý nás mal doviesť až do Mníchova. Bolo to veľmi príjemné stretnutie, vlastne väčšina stretnutí bola fajn. Navyše veď toto bola jeho práca, bol vlastne takým "pohyblivým" informátorom, ktorý sa túlal po meste a kto potreboval pomoc tomu poradil. Dobre to majú vymyslené tí nemčúri. Chodník, ktorý nám ten pán od poručil sme našli. Z počiatku to bolo celkom príjemné - rieka, samá zeleň ale hlavne ticho, ale ísť takto 30 km po šotoline to by liezlo na nervy aj tým najväčším trpezlivcom a nie nám, čo sme chceli byť stoj čo stoj v Mníchove. To bola však chyba pretože kúsok od tohto cyklochodníka sa nachádza Beer Garden - kde sa každý rok koná známy pivný Október Fest.

Mníchov je turistický zaujímavé mesto s veľký množstvom historických pamiatok. Spomeniem snáď krásny Marien Platz Milá, kde sa nám prihodila velmi milá vec. Chceli sme sa odfotiť, keď zrazu z poza chrbta sa ozvalo "nechaj tak ja vás odfotím". Bol to starší chlapík (okolo 50), Slovák už dlhší čas žijúci v Nemecku. Počuť slovenčinu tak ďaleko od domova nám padlo naozaj vhod. Na rozlúčku nám ešte ukázal čo si pozrieť a ako sa dostať von z Mníchova >>

Švajčiarsko 98 - Prvé km v Nemecku



Mamenka moja prečo som ja radšej neostal doma

Poznámka na úvod: Dva týždne "krásneho" trápenia sa vo švajčiarských a rakúskych alpách. Nie sú hory ako hory.

DEŇ DRUHÝ (Prvé km v Nemecku)

Ešte stále sa natriasame vo vlaku. Akurát sme sa prebrali a čo nevidíme, ruskaja devuška, asi sa vybrala do Prahy "pracovať". Aspoň máme možnosť kedy tedy na čo mrknúť. V Plzni sme boli o 6:11. Vybehli sme z vlaku a začali nervózne pokukávať kde sú naše bicykle. Keď sme zbadali ako ich práve prekladajú na vlak do Domažlíc hneď sa nám uľavilo. Navyše Tiborovi sa podarilo prísť na to ako treba s tým zázrakom, myslím foťákom, zaobchádzať, že by sa to všetko začalo obracať k dobrému, uvidíme. Niečo po ôsmej sme v Domažliciach a konečne sa dostávame k svojim bicyklom. Strašne sa tešíme kedy už budeme môcť nasadnúť na bicykle a šľapať. Cítiť, že sa nachádzame blízko Nemecka. Domažlice je mesto je celkom iné ako naše mestá. Aspoň mne sa zdalo, že tu cítiť vplyv nemeckej kultúry. Zaujímavé je uzatvorené kamenné námestie, na ktoré sa vchádza cez bránu vo veži. V Domažliciach sme si nakúpili nejaké tie sladkosti a aby sme ukľudnili našich doma poslali zopár pohľadníc.

Počasie nie je najlepšie, je zamračené a jedným časom mrholilo. Do Nemecka sa dostávame cez hraničný prechod Folmava - Furth i. Wald. Nie že by som bol nejaký obdivovateľ alebo zástanca všetkého nemeckého, ale predsa len vypadá to tu trochu ináč.
Prvým veľkým mestom, ktoré stojí za zmienku je Regensburg s nádherným kostolom a s prepracovanými detailmi nielen dnu ale i vonku. (nemecká precíznosť) Veľa času na obdivovanie však nemáme, treba sa nám z mesta rýchlo ponáhľať von aby sme našli dobrý pľac na noc.

streda 3. júna 1998

Slovensko 98 - Stratený na strelnici



Predsa len doma je doma

Poznámka na úvod: Po zážitkoch z Chorvátska ma to strašne ťahalo zopakovať si to. Veď všetko to aj tak začalo tým, že som chcel prejsť na bicykli naše krásne Slovensko. Kedže Tibor pracoval, rozhodol som sa pre samostatnú jazdu. Mal to byť tréning pred niečim väčším. To väčšie potom aj prišlo v podobe Švajčiarska a Rakúska.


DEŇ TRETÍ (Stratený na strelnici)


Tak na túto noc asi nikdy nezabudnem. Mal som čo robiť celú noc. Búrka sa stupňovala a mne ako na potvoru začalo zatekať do stanu. Nevedel som čo robiť, či vyjsť von a stan premiestniť na lepšie miesto, alebo moknúť ďalej. Prvý krát mi začalo "lepiť". Tak hrozne sa blýskalo až som mal strach aby sa mi niečo nestalo. Ráno som vstal celý mokrý a ani rezervné veci neboli najsuchšie. Dúfal som len, že ďalšie dni budú už slnečnejšie.

Starý Smokovec V mestečku alebo obci Podolínec som sa rozhodol, že do Levoče to skúsim nie hlavným ťahom cez Kežmarok, ale cestou, ktorá mala vyústiť až priamo v Levoči (podľa mojej mapky). Dostal som sa až do dedinky z názvom Ihľany. Ale kam ďalej keď cesty nieto. Sám som sa čudoval kam som sa to dostal. Bola to cigánska dedinka hlboko v horách. Nič iné mi neostávalo len sa spýtať ako ďalej. Poslali ma cez potok kamsi do lesa, že tam nájdem tú cestu, ktorú hľadám. Na vrchole Ihly, tak sa ten kopec volal, to vypadalo ako jedno veľké rúbanisko, všetko bolo také panenské a to ticho. Horšie bolo keď som sa dostal na križovatku. A teraz kam, keď ja mám na mape len jednu cestu.

Levoča O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď ma po dlhom zjazde dolu kopcom zastavili dvaja vojaci, že ďalej nemôžem "tam sa cvičí". Že aby som skúsil tú druhú cestu. Tá však išla niekam do lesa, takže som sa vrátil. Vojaci tam už neboli, tak som pokračoval ďalej, veď v najhoršom prípade by ma vari len zastavili. Po chvíli som sa dostal na delostreleckú strelnicu, nebolo mi všetko jedno. Rýchlo som šľapal preč k najbližšej budove čo som videl. Zaklepal som na dvere, že poprosím o pomoc ako sa dostať čo najrýchlejšie von. Boli tam dvaja vojaci. Keď ma zbadali až sa im uľavilo, že to nie je nejaká kontrola ale iba civil, hoci im bolo čudné odkiaľ som sa tu vzal. Poslali ma ďalej po ceste rovno za nosom, že tak sa dostanem až na bránu. Na moje prekvapenie to tu bolo všetko akési tiché. Po celý čas som na nikoho nenatrafil. Zaujímavé, na to že to bol vojenský priestor?! Až na bráne. Že či ma pustia, že by som sa rád dostal von. Od prekvapenia, kde som sa tam vzal ani nič nepovedali iba, že môžem ísť ďalej.
Takže zo skratky nič nebolo, iba že som zabil čas a pozrel som si vojenský výcvikový priestor Kežmarok.


Dobrá mapa nad zlato.


Vo Vrbovom som sa zastavil na obed niečo zajesť a vysušiť stan. Ako som ho rozbalil hneď dobehlo kopec zvedavých detí a začali sa ma všeličo vypytovať. Zaujímavosťou obce sú Vrbovské rybníky a termálne kúpalisko. Konečne som sa dostal do Levoče, mesta s pekným a historicky bohatým centrom. Ja som nemal až toľko času všetko si to poriadne obzrieť, ale to čo treba vidieť je určite veľmi známy Dom Majstra Pavla.

Blížim sa k Spišskému Podhradiu a neviem sa dočkať kedy uvidím Spišský hrad. Chalani zo školy (východniari) sa ním stále, ale ja im stále hovorím, že na Oravský hrad nemá. Zaujímavosťou nachádzajúcou sa ešte pred Spišským hradom je Sivá brada, priamo na vrchu vyviera minerálny prameň a o niečo ďalej (na parkovisku) je možné si minerálku nabrať do fliaš.

utorok 2. júna 1998

Slovensko 98 - Pieniny a Čierny Dunajec



Predsa len doma je doma

Poznámka na úvod: Po zážitkoch z Chorvátska ma to strašne ťahalo zopakovať si to. Veď všetko to aj tak začalo tým, že som chcel prejsť na bicykli naše krásne Slovensko. Kedže Tibor pracoval, rozhodol som sa pre samostatnú jazdu. Mal to byť tréning pred niečim väčším. To väčšie potom aj prišlo v podobe Švajčiarska a Rakúska.


DEŇ DRUHÝ (Pieniny a Čierny Dunajec)


Starý Smokovec je veľmi pekné podtatranské mestečko, ktoré je význačné svojim štýlom. Je to vstupná brána pre turistov bažiacich po horách. V prípade, že máte to šťastie, že je pekné počasie môžete vidieť naše najvyššie vrchy v celej ich kráse (Gerlachovský štít 2654m, Bradavica 2476m, Slávkovský štít 2452m, ale i mnoho iných). Zo Starého Smokovca som sa presunul do ďalšieho turistického centra Tatier - Tatranskej Lomnice.

Starý Smokovec Kto má záujem, ten sa môže práve odtiaľto dostať prostredníctvom lanovky na Skalnaté Pleso alebo ešte vyššie až na Lomnický štít. Tento krát mi bol bicykel len na oštaru. Pomaly sa dostávam preč z Vysokých Tatier a valím si to smerom na Pieniny.
Pohľad na Vysoké Tatry strieda pohľad na Belianske Tatry. Nečakané stúpanie ma zastihlo cez Spišskú Maguru (Magurské sedlo 949m). Na mojej jednoduchej mapke nič také nebolo. To však nebolo posledné prekvapko, ktoré som zažil. Konečne som v Červenom Kláštore to znamená, že čo chvíľu budem v Pieninskom národnom parku (PIENAP).


Splav Dunajca plťou, atrakcia, ktorú si asi netreba nechať ujsť.

Rozhodol som sa pre pieninskú cestu. Je to turistický chodník, ktorý sa tiahne pozdĺž Dunajca. Zaujímavosťou a podľa počtu "prístavíkov", pre turistov asi veľmi atraktívnou je plavba na pltiach - jazdí ich tu neúrekom - slovenských ale i poľských. Pre tých, ktorých poteší pohľad na krásnu prírodu sú Pieniny to pravé miesto. Navyše v blízkosti Červeného Kláštora sa nachádzajú aj dve jaskyne - Jazvečia a Kosia - nebol som tam takže neviem čo sú zač. Na chvíľu som sa zastavil aj v Starej Ľubovni. V jej blízkosti sa nachádza Ľubovniansky hrad ale i Múzeum zamagurskej dediny. Počasie sa zhoršuje a je už aj dosť neskoro, musím sa ponáhľať von z mesta. Možno že 2-3km za mestom sa spustil zrazu strašný lejak. Neostávalo mi nič iné len rýchlo rozložiť stan tam kde som bol a vbehnúť dnu.

pondelok 1. júna 1998

Slovensko 98 - Vysoké Tatry



Predsa len doma je doma

Poznámka na úvod: Po zážitkoch z Chorvátska ma to strašne ťahalo zopakovať si to. Veď všetko to aj tak začalo tým, že som chcel prejsť na bicykli naše krásne Slovensko. Kedže Tibor pracoval, rozhodol som sa pre samostatnú jazdu. Mal to byť tréning pred niečim väčším. To väčšie potom aj prišlo v podobe Švajčiarska a Rakúska.


Všetko to začalo veľkým nadšením prejsť na bicykli naše krásne Slovensko. Keďže v tom čase som bol študentom na strednej škole problémom boli hlavne financie. Teraz však viem, že najväčším problémom nie sú peniaze, ale odhodlanie a odvaha pustiť sa do toho. Nečakať, že ti niekto pomôže, keby bolo to hento a ešte to bolo by to super, ale tak to nemusí vôbec nikdy byť a ostane iba pri snívaní. Vyťažiť z minima maximum a smelo si ísť za cieľom to je úspech naplnenia každého sna. Kto sa bojí prekážok asi by mal pre istotu radšej sedieť doma, aby sa mu nič nestalo. Nenadarmo sa hovorí, že odvážnym praje šťastie. Takže bez veľkého plánovania, z jednou starou mapou Juhoslávie sme sa vybrali, zdolať Jadran. Naša trasa bola jednoznačná, vidieť more a ak nie, tak to skúsime po Slovensku


Otázka teraz znie. Prečo sa pachtíme niekam preč, keď Slovensko je také krásne.


DEŇ PRVÝ (Vysoké Tatry)


Začiatok túry nevypadal najlepšie. Pri odchode z Tvrdošína bolo zamračené. Trochu som sa obával toho, že sa vrátim hneď po pár kilometroch. Čím som šiel však ďalej tým viac sa ukazovalo aj slniečko. Takéto počasie má svoje výhody, to mi dá za pravdu asi každý cyklista - nevyčerpáva to tak ako keď slnko praží o sto šesť.

Ostrý vrch Prvá skúška mojej fyzickej kondície ma čakala hneď po 30 km. Ten kto pozná aspoň trochu Oravu vie, že z Oravy na Liptov sa dá prejsť cez veľmi peknú Kvačiansku dolinu. Jedinou jej chybou je však, že sa treba trepať až do výšky 1100m, na Ostrý vrch.
Odmenou pre každého cyklistu, ktorí sa dostane až na vrchol je nádherný panoramatický pohľad na Liptovskú Maru. Pozdĺž Liptovskej Mary cez Liptovský Mikuláš som sa dostal až do Liptovského Hrádku, kde som odbočil na smer Liptovský Peter, Prybilina. Práve v blízkosti Prybiliny sa nachádza jedno z múzeí architektúry slovenských dedín, konkrétne Múzeum Liptovskej dediny. Je tu možné kúpiť si množstvo upomienkových predmetov, ale i maličkostí vytvorených ľudovými umelcami. Pre zaujímavosť podobné Múzeum Oravskej dediny je v Zuberci, Slovenskej dediny v Martine, Zamagurskej v blízkosti Starej Ľubovne. Existujú aj ďalšie ale, kde sa konkrétne nachádzajú to neviem. Takto to začalo

Po tiahlom stúpaní sa dostávam konečne na Štrbské Pleso. Prvé čo ma zaujalo je "zubačka" - pretože niečo podobné som ešte nevidel. Na Štrbskom je pekne ale trochu mi tú chýba duch mesta, niet sa kam posadiť, niekam sa pozrieť alebo si dačo kúpiť. Kto pozná napríklad poľské Zakopané určite vie o čom hovorím.